Moc vína
Hľadel na ňu pohľadom plným nenávisti.
Dobre si pamätal jej tvár posiatu slzami, nespomínal si však na dôvod, pre ktorý ju nechal žiť.
Mala sa snáď stať živou pripomienkou Dóžovej popravy?
Alebo jeho milenkou?
Jej štíhle, belavé telo a smaragdovo – modré oči by predsa zaujali každého muža.
Nečudo, že si ju všimol aj Kráľ roľníkov.
Žiarila ako diamant medzi šedými masami dedinčaniek, ktoré sa spolu s kurucmi, domáhali svojich práv.
Áno, to bude ten dôvod, uškrnie sa vojvoda, spravím z nej svoju konkubínu...
Opát Martin, ktorý poznal krutú povahu Jána Zápoľského, vytušil jeho úmysly a nechal priniesť druhý džbán vína ešte skôr, než dievča zmizlo v prítmí pivničnej predsiene.
A hoci sa na Zápoľského milo usmieval, nesmierne sa mu hnusil.
Keby to nebolo v rozpore s Božím príkazom, najradšej by svojmu diabolskému hosťovi nasypal do vína jed.
Už správu o jeho návšteve v Spišskej Kapitule prijal chladne. Rovnako ako státisícom Uhrov, aj jemu krvácalo srdce, keď si vypočul zvesť o poprave päťdesiatich tisícov, ktorú vojvoda nariadil.
V tú chvíľu však pochopil, že jediný spôsob, akým by mohol Zápoľskému zabrániť v uskutočnení jeho zverského plánu s Dóžovou milou, je unaviť ho tokajským vínom. Jednoducho ho spíjať dovtedy, kým sa mu od únavy privrú viečka.
Ten vrah sa mojej dcéry nesmie ani dotknúť!, pomyslel si opát Martin, lebo navzdory tomu, že Dóžova láska nebola jeho skutočnou dcérou, obľúbil si jej skromnú a miernu povahu už odo dňa, keď prišla.
A tak nemohol pripustiť, aby sa jej v úkryte jeho kanónie niečo stalo.
„Všimol som si vašu družinu... Samí urastení muži“ utrúsil opát, aby odvrátil Zápoľského pozornosť od pivničnej predsiene.
„Áno“ odsekol vojvoda, „moji muži sú tí najlepší bojovníci v krajine! Dobijú pre mňa Uhorsko. Vravím ti, už onedlho predo mnou pokľakne celá ríša! Nebudú nám viac vládnuť cudzinci. Narodil som sa tu, v tejto zemi, aby som nad ňou panoval. Už teraz som najbohatším magnátom v krajine. Jedine mne je súdený trón!“
Len nech sa vyrozpráva, vravel si v duchu opát, a Zápoľský rozprával ďalej.
Až keď sa na stole nakopili pečené bavorské kolená, hrubé plátky slaniny a bochníky chleba, na chvíľu stíchol a oddal sa hodovaniu.
Keď mu už po brade stekali pramienky bravčovej masti, spýtal sa:
„A čo to dievča, odkiaľ je?“
„Ona“ odvetil opát, pričom nenápadným posunkom naznačil sluhovi, aby priniesol ďalší džbán vína, „To dievča je sirota. Prosila o pomoc, tak sme ju prichýlili. Ale čo tam po nej, povedzte mi ešte o svojich plánoch.“
Povzbudzoval opát, keď hosťov pohár dolial až po okraj.
Zápoľský na chvíľu zaváhal, ale napokon uchopil čašu a osviežený vínom sa rozhovoril:
„Nebude už žiadne povstanie. Poistil som sa. Moji vojaci prehľadajú každú dedinu a ak v niektorej nájdu len náznak odporu, do tla ju vypália. A tých, čo budú reptať pri práci na panskom, dám verejne zbičovať. Nikto nepošliape autoritu šľachty. Ja tých psov naučím... Som totiž toho názoru, že si poddaných treba držať na krátko... Veď povstanie kurucov je toho dôkazom... Čo myslíte?“
Povedal, načo si pohár priložil k ústam.
„Veru tak, ako vravíte.“
Po týchto opátových slovách sa vojvoda na opáta podozrievavo zahľadel.
Len, čo si však znova usrkol z vína, veselo pokračoval v rozprávaní:
„Mám taký sen, vytvoriť z Uhorska ríšu mocnejšiu, než bola kedykoľvek predtým...“
Opát na chvíľu prestal vnímať. S hrôzou sa zahľadel na siluetu Dóžovej milej, ktorá opäť vstúpila do pivnice, aby pred vojvodu položila plný tanier tlačenky.
„Pozrimeže, aká krásna, a tu v kláštore...“ odbočil od témy rozprávania Zápoľský.
„Ale čo Turci? A Habsburgovci? Čo s nimi?“ spýtal sa opát.
Vojvoda odvrátil zrak od dievčaťa, zahľadel sa na opáta a očervenel v tvári.
„Habsburgovci?! Tých mi ani nespomínaj! S Turkmi sa určite bude dať dohodnúť a spolu už niečo vymyslíme... Habsburgovci nemajú ani najmenšiu šancu. Neboj sa, trón bude môj!“
Opát si konečne vydýchol. Dievča stihlo odísť, kým mal k nemu Zápoľský obrátený zrak.
„Som najbohatší muž v Uhorsku, už teraz mi celá krajina leží pri nohách“ pokračoval Zápoľský. Opát mu s úsmevom pritakával a sluhovi naznačil nech prinesie víno.
„A ty nepiješ?“ spýtal sa vojvoda, keď pred neho postavili ďalší džbán.
„Nemôžem, je pôst“ odvetil opát.
Zápoľský zahanbene sklopil zrak.
„Ale vy môžete, vy ste vyvolený samotným Bohom“ povedal opát, hoci sa mu z jeho vlastných slov dvíhal žalúdok.
Vedel však, že na pánov vždy platia lichôtky.
A nemýlil sa.
Vojvodovi stačilo iba jemne pohladiť jeho pýchu a na Dóžovu milenku si už ani nespomenul. O svojich plánoch a o šťastnej budúcnosti, čo čaká Uhorsko pod jeho vedením, rozprával, až kým mu uprostred noci nevypadol z ruky pohár.
Opát potom nariadil svojim dvom sluhom, aby pána uložili v hosťovskej izbe a spokojne si šiel odpočinúť.
Ráno si vojvoda zapýtal džbán čistej vody.
Po rannej toalete sa osviežil pohárom vína a prešiel k svojej družine, ktorá ho už čakala pri bráne.
S opátom sa rozlúčil takmer bez slov, s tichým poďakovaním.
Viečka sa mu ešte privierali únavou, ale neúprosné lúče slnka pripomínali blížiace sa stretnutie s palatínom Báthorym.
Lenivo teda nasadol do koča a zamieril za svojim priateľom.
Dóžova milenka pozorovala Zápoľského spoza okna.
Jej divoko bijúce srdce sa utíšilo, až keď koč zmizol za obzorom.
Cítila objatie pokoja, ktoré na tomto posvätnom mieste našla už v deň, keď sem prišla žiadať o pomoc a oddala sa modlitbe.
Aj opát cítil božiu blízkosť.
Len ňou si dokázal vysvetliť skutočnosť, že zachránil ďalší život.
Keď koč pohltili lesy, vstúpil do chrámu svätého Martina a poďakoval za dar vína.
Krátko na to, čo ukončil svoje rozjímanie, vrátil sa späť do kanónie, aby naplnil čašu vínom.
Stačilo len zopár lahodných dúškov a mučivá spomienka na vojvodovo ukrutné srdce sa rozplynula.
A kým sivé mračná prešli oblohou a odhalili jagavý kotúč Slnka, rozpamätal sa na svoju povinnosť a poďakoval za ďalšie, milostiplné ráno.
Pavol Ičo